Pavel Linkesch

Sen sa stáva skutočnosťou. Po čase rozhodovania, príprav, odkladania a následného návratu k tejto myšlienke sa stáva stránka www.linkesch.sk realitou. Čo tomu predchádzalo?

Môj prvý kontakt s publikovaním na blogu bol pokus, ktorý by sme mohli nazvať “čo to je?”. Vtedy na adrese orthes.blog.sk vznikli moje prvé 3 články, ktoré tam sú doteraz. Dopočul som sa o blogoch, zaregistroval sa, skúsil a nechal tak. Dôvody boli dva. Prvý a ten menej podstatný bol dizajnové spracovanie, ktoré bolo a je na veľmi vysokej úrovni. Ale to, ako som napísal, nebol najdôležitejší dôvod. Skončil som, lebo som zistil, že nemám o čom písať. Teraz, keď si to čítam, tak som rád, že som nepokračoval. Úroveň tých 3 príspevkov je po obsahovej a aj formálnej stránke na biednej úrovni.

Druhý pokus bol už o čosi serióznejší. Po 10 mesiacoch od môjho prvého pokusu som si povedal, že to blogovanie nemusí byť až taký zlý nápad. Tento pokus sa volá “rýchle vzplanutie, rýchly pád”. V tom čase sa začal masovejšie rozbiehať blog.sme.sk tak som to skúsil aj tam. Tentoraz som to na adrese linkesch.blog.sme.sk dotiahol až k 4 článkom. Dôvod? Totálne zničenie mladej duše krutou diskusiou. A opäť, keď si to čítam, som veľmi rád, že som nepokračoval… V písaní som sa za tých pár mesiacov veľmi nezlepšil…

O 4 mesiace neskôr som vypustil na svetlo internetu novú verziu dorastovej stránky, ktorá obsahovala blog. Táto časť mojej blogerskej kariéry sa nazýva “dorast – dobrý začiatok”. Na vlastnej stránke s vlastným systémom. Tam ma to naozaj začalo baviť. A ako vedúci na doraste, ktorý má dokonca na zodpovednosti stránku, som bol aj tak trochu nútený písať. Bolo treba rozbehnúť blog a nadchnúť aj ostatných blogerov – vedúcich a dorasťákov. Ťažko povedať, či sa mi to podarilo, ale každopádne to bolo veľmi prínosné aj pre mňa. Konečne som sa naučil písať (ako tak) a naučil som sa vysporiadať s kritikou v diskusiách (hoci jej tam až tak veľa nebolo). Odvtedy prešli dva roky a priestor na dorast.sk sa pre mňa stal stiesňujúcim. Čitateľská obec bola veľmi uzavretá (aj keď niekedy som bol prekvapený, kto každý “ma číta”) a vyžadovala si “svoje články”. Písal som si síce stále svoj osobný blog, ale vediac, že ho budú čítať 11-15 ročný tínedžeri. Takže, ak som napísal napríklad o novom Ubuntu 7.10 mohol som si byť istý, že si ho z napríklad 40 čitateľov prečítajú 2. Vedel som, že ak napíšem o tom a o tom, nikto to čítať nebude. A nový čitatelia neprídu čítať blog, na ktorom je v hlavičke napísené “evanjelický DORAST Košice”.

A tak som tu a otváram novú kapitolu s názvom “konečne na vlastnom”. Čo ma tu čaká? Ako to skončí? Dúfam, že o nejaký čas, keď budem niekde písať o mojom blogovaní, nebudem musieť názov tejto kapitoly doplniť na “konečne na vlastnom – veľké sklamanie”. Nemal by som byť hneď na začiatku taký pesimista… Dúfam, že to dopadne dobre.

Uvedomujem si, že to bude ťažké… Nájsť čitateľov a písať tak, aby si oni našli mňa. A písať tak, aby sa tu vždy radi vracali… Aby ste sa tu Vy vždy radi vracali. Uvidíme…

Konečne na vlastnom…